Při objednávce nad 1000 Kč dárek.

Čo nesmiete vedieť – Čo pred nami historici zatajujú 1

Zde si můžete poslechnout záznam rozhlasové relace s M. Kapolkou:

Napsal Marian Kapolka, autor nové knihy Čo nesmiete vediet - Čo pred nami vedci a historici zatajujú?

Prečo bola napísaná kniha s multidisciplinárnym záberom?

  Druhý podnadpis mojej novej knihy znie: Rúcajúce sa ikony vedy a histórie. O aké ikony vlastne ide – čo si pod nimi máme predstaviť? Dôvodom spracovania tejto témy v širšom spektre vedeckých disciplín a historiografie boli prehlbujúce sa rozpory medzi definíciami a poučkami oficiálnej vedy a dejepisu (histórie hlavného prúdu) a poznatkami novátorských vedcov a ďalších bádateľov. V médiách, ale hlavne na internete, prebiehajú často búrlivé diskusie a polemiky, ktoré vlastne zaberajú hlavný svetonázorový komplex: biológiu, geológiu a paleontológiu, astronómiu, fyziku a kozmológiu ale aj historiografiu.

  V biológii – ide spochybnenie darvinizmu a evolučného vývoja živých organizmov - vedcov okolo Jonathana Welsa. V geológii a paleontológii – sa objavili vážne rozpory – hlavne v teórií o platňovej tektonike. V predstave katastrofizmu proti aktualizmu pomalého formovania planéty narúša model výskum o nedávnom dopade kilometrového asteroidu do oblasti Grónska. To zaiste muselo spôsobiť celosvetovú kataklizmu, o ktorej hlavný prúd nechce ani počuť! V astronómii a astrofyzike – sa presadzuje nová škola plazmových astrofyzikov; tá odmieta klasický model rozpínajúceho sa vesmíru a termojadrových hviezd.  V historiografii - už nielen amatérski bádatelia a novinári, ale aj dejepisci hlavného prúdu objavujú výrazné nezrovnalosti: v chronológii, interpretácii dejov i starých textov; ukazuje sa zamlčiavanie a falšovanie celých úsekov dejín, hlavne v neprospech Slovanov. Falšovanie dejín je čoraz viditeľnejšie aj z dôvodu poznatkov a výskumov, že bola zatajená existencia najväčšej ríše stredoveku - TARTÁRIE.

  Je vidieť, že oficiálne formulácie a poučky – tzv. vedecký svetonázor, ktorému dominuje evolucionizmus a darvinizmus - ktoré sa vyučujú ako „nespochybniteľné tabu“ na všetkých školách a platia pre vedcov v prakticky všetkých vedných odboroch, majú závažné trhliny, ba úplne sa rúcajú, vo svetle alternatívnych vedeckých výskumov.

  Moderný vedecký výskum však predkladá pred oči verejnosti akúsi výkladnú skriňu, v ktorej vystavuje tieto, údajne dokázané a preto nespochybniteľné poznatky – vystavuje takéto „ikony vedy“ ako symboly úspešnosti bádania a vedeckej pravdy! Okrem biológie, v ktorej geológ a fyzik Jonathan Wels vyslovil vážne pochybnosti o darvinizme a spochybnil tzv. štyri ikony evolúcie, takých pochybných vedeckých ikon však v posledných desaťročiach pribudlo v ďalších odboroch vedy i v historiografii...

  Dôležité je, že poznatky a závery prezentované v knihe nevyslovujú len alternatívci „ktorí nie sú z odboru“ – čo im vytýkal „hlavný prúd“. Zatiaľ sa o veci nedozvedia „školáci“ z učebníc ani verejnosť z hlavných médií. Ale internetový priestor je čoraz širšou základňou – aj skutočne odborných prác, ba celých stránok aj hlavnou vedou uznaných vedeckých skupín, ktoré vidia závery vedeckých odborov i dejepisu v celkom inom svetle. Vychádza aj množstvo vedeckých, odborných i populárnych kníh od vedeckých tímov i od jednotlivých vedcov – popularizátorov.

O čom svedčí takýto novátorský výskum? Kniha na to poukazuje v niekoľkých základných témach.

KATASTROFY V NEDÁVNEJ  MINULOSTI:

Kráter v Grónsku

  Prieskum ľadu v Grónsku odhalil dôkazy, ktoré naznačujú, že do ostrova približne pred 12 000 rokmi počas konca pleistocénu narazil kilometrový železný asteroid. Výsledný kráter s šírkou 30 kilometrov zostal až doteraz skrytý pod ľadovou vrstvou s hrúbkou pol kilometra. Nedávno bol podrobený prieskumu ultra-širokopásmovým radarovým systémom chirp vyvinutým v Centre pre diaľkové snímanie ľadových vrstiev (CReSIS) so sídlom na Kansaskej univerzite (KU).

  Bolo dokázané, že je to kráter po dopade asteroidu! Indície o pomerne nedávnej obrovskej katastrofe sú potvrdené aj oficiálnou vedou. To by bol naozaj prvý reálny nález takej prehistorickej katastrofy, ktorá by vysvetľovala aj zaľadnenie Severu. Je to súčasne  nepriame potvrdenie vedeckého hlavného prúdu, že taký obrovský kráter spôsobil kilometrový asteroid; a to muselo spôsobiť globálnu katastrofu - nie však pred 60 miliónmi rokov, ale pomerne nedávno, pred cca 12000 rokmi. Možno však aj neskôr .

  Aktualizmus postupného – aj geologického – vývoja nepočíta s takými katastrofami. Preto by mali vedci tento reálny poznatok preniesť aj do opravy oficiálnej geochronológie: predsa takýto ohromný zásah do emskej kôry musel mať vplyv aj na „geologické hodiny“. Zatiaľ však na tak dôležitý a rozhodujúci poznatok oficiálne tímy z príbuzných odborov nereagovali.

Satelitné a ďalšie špeciálne snímky grónskeho krátera, zdroj: Credit: University of Kansas, John Paden

Kolaps spoločnosti doby bronzovej potvrdený vedou!

  Eric.H.Cline je americký archeológ a historik staroveku. Nepatrí k skupine nejakých „konšpirátorov“, ani rebelov vedy, ktorý by chceli zbúrať klasický systém dejín. Napriek tomu, jeho najnovšie štúdie a publikácie obsahujú témy, ktoré sa zaoberajú vážnymi tvrdeniami, podloženými uznávanými vedeckými metódami o kolapse svetovej civilizácie na konci neskorej doby bronzovej. Teda témy, ktorá bola doteraz v dejepise hlavného prúdu tabu! V roku 2014 teda vychádza šokujúca práca odborníka, ktorého vedomosti i renomé nie je možné len tak spochybniť.

  Spolupracujúci vedci skúmali tvrdenia o možnom totálnom kolapse civilizácií, minimálne v okruhu Stredomoria a Európy. Našli, nezávislé na sebe, rôzne udalosti, ktoré sa mohli kombinovať a násobiť a spôsobiť úplný kolaps celého civilizačného systému, ktorý bol vzájomne prepojený ako možno prvá globálna spoločnosť na planéte.

  Výskumy ukazujú možné príčiny a ich kombináciu:

  • Mohutné zemetrasenia v širokej oblasti
  • Hladomor, sucho a klimatické zmeny – samostatne alebo ako dôsledok prírodnej pohromy
  • Dokladované sú vnútorné povstania a vzbury
  • Archeológia dokladuje aj nepriateľských bojovníkov – a ich nájazdy zo súše, ale hlavne z mora – tzv. Morské národy
  • Doslova medzinárodné obchodné cesty a lodné trasy boli celkom prerušené
  • Kolaps centralizovanej ekonomiky a oslabenie tradičných „elít“
  • Pád ústrednej organizácie správy a vznik menších „mestských“ kráľovstiev

  V závere sa hovorí doslova o „výsledku smršte katastrof“.

  Stará civilizácia sa stráca a -  po civilizačnom hiáte, medzere – vzniká civilizácia úplne nového typu – doby železnej. Padá téza aktualistov o plynulom vývoji ľudských spoločností!   To nie sú závery nejakých šarlatánov alebo sprisahanecká teória, ale záver výskumov stovák vedcov z oblasti archeológie a príbuzných odborov.

DôVOD KATASTROF V MINULOSTI - VAROVANIE PRE BUDÚCNOSŤ

 Vesmírne vplyvy, zrážky Zeme s asteroidmi, nejasné správanie Slnka i geologické javy zemetrasenia a vulkanizmu – takto charakterizujú vedci možné dôvody minulých a snáď aj budúcich katakliziem na našej planéte. Vieme však naozaj dosť o geologických a kozmických príčinách? Poznáme skutočné príčiny zemetrasení, vulkánov či slnečných cyklov a slnečnej radiácie, ktoré by mohli vážnym spôsobom ovplyvniť beh spoločnosti? Obstojí vo svetle nových poznatkov ďalšia ikona vedy i politiky – globálne otepľovanie? Nehrozí nám naopak – nová doba ľadová?

Je vesmír elektrický?

  Za zakladateľa „elektrického“ pohľadu na vesmír je možné považovať nórskeho fyzika Kristiana Birkelanda (1867-1917). Priamym pokračovateľom Birkelandových myšlienok bol vynikajúci švédsky fyzik, zakladateľ magnetohydrodynamiky, Hans Alfvén (1908-1995). Za ďalšieho nasledovníka „elektromagnetickej vesmírnej školy“ možno považovať amerického fyzika Anthony Peratta, ktorý napísal fascinujúcu knihu Plasma Universe.

  Ukázalo sa, že za mnoho dejov pozorovaných vo vesmíre sú zodpovedné elektrické a magnetické polia. Elektromagnetická interakcia je v istom zmysle rovnako dôležitým, ak nie dôležitejším, partnerom pre formovanie vesmíru ako gravitačná sila.

  Nová kozmológia – plazmové Univerzum

  V súlade so spomínanými vedcami v súčasnosti dominuje výskumu elektrického vesmíru Donald E.Scott a Wallace Thornhill. Vzniká tak doslova NOVÁ KOZMOLÓGIA, založená na súčasných poznatkoch astronómie a fyziky plazmy.

  Táto kozmológia:

  • odmieta Vesmír plný hypotetických a nepreukázaných čiernych dier. Tak vidí vesmír aj
  • bez „temnej hmoty“,
  • bez Veľkého tresku a
  • bez rozpínania vesmíru a nakoniec
  • odmieta model termojadrových reakcií v Slnku i v ostatných hviezdach ako hlavný zdroj energie...

  Nová paradigma popiera vo forme vyššie popísanej negácie tzv. klasický model Vesmíru, ktorý dominuje medzi vedcami i na univerzitách. Prečo tak robí? Prečo vznikli nové pohľady na povahu vesmíru, planetárnych sústav i nášho Slnka?

  „Myslím, že pri koreni zjavne nesprávnych úsudkov modernej matematickej fyziky je predstava očakávajúca, že všetko, čo je matematicky pravdivé, musí mať fyzikálny náprotivok,“ hovorí vedec Herbert Dingle.

  V klasickej kozmológii sa v jeho „posvätných“ definíciách dozvedáme napr. že: hviezdy sú permanentne horiace vodíkové bomby a že sa kondenzujú z rotujúcich oblakov plynu a prachu; v jadrách galaxií sú monštrózne neviditeľné čierne diery, nasávajúce všetko - dokonca pohlcujúce i svetlo; že sú takmer všade „malé čierne diery“ chrliace hmotu naspäť do priestoru a teda že 96% tvorí neviditeľná „temná hmota“.

  Tieto tvrdenia však neboli nikdy experimentálne overené, napriek tomu sa hrajú na neomylnosť. Podobné neuveriteľné veci, vyplývajúce z teoreticko-matematických modelov znejú ako rozprávky „neznalých starých otcov“ minulých storočí. Plazmoví fyzici však vedia, že vesmír je plný elektriny (elektrickej plazmy). Plazmoví astrofyzici majú experimentálne overiteľný poznatok, že 96% vesmíru netvorí „temná hmota“ ale hmota v skupenstve plazmy.

  Vedci však navrhli, že priestor je plný „temnej hmoty“, lebo inak by sa stali neplatnými Newtonove a Keplerove zákony počítajúce predovšetkým s gravitačnými silami. Plazmoví fyzici však vedia, že tých 96% nie je tvorené neviditeľnou hmotou ale plazmou – zriedeným plynom v ktorom prúdia elektricky nabité častice. To isté pozorujeme v Slnečnej sústave: Mračná častíc slnečného vetra sú plazmou. Celá Mliečna dráha je zložená prevažne z plazmy. Hlboký vesmír je zaplnený na 99% plazmou a preniknutý elektrickým silami a magnetickou energiou.

  Plazma preniká aj našou slnečnou sústavou. Výpočty ukazujú, že napr. priemerná hodnota sily magnetického poľa medzi Slnkom a najbližšou hviezdou vytvára takú zásobu energie, aby Slnko svietilo 200 rokov!

  Astrofyzika plazmy sa dá experimentálne overiť! Obrovské prúdy kozmickej plazmy sa správajú v podstate rovnako ako malá laboratórna plazma v laboratóriách na Zemi.

  Elektrické sú hviezdy, elektrické je aj Slnko. 

  Hviezdy sa formujú elektromagneticky, nie gravitačne a   sú napájané elektrinou – nie termojadrovými reakciami vodíka a hélia – ako tvrdí klasika.

  V blízkosti Slnka prebiehajú vo forme rotujúcich Birkelandových vlákien galaktické prenosové linky s celkovou šírkou desiatok svetelných rokov. Ich relatívny pohyb voči Slnku je príčinou pozvoľných zmien magnetického poľa a hustoty jeho prúdenia - inými slovami - sú pravou príčinou cyklov slnečnej aktivity. Takto videné sú všetky hviezdy premenné(!!). Pozícia, v ktorej sa nachádzajú, je pritom rovnako životne dôležitá, ako ich reálna hmotnosť.

  To je veľmi dôležitý poznatok – nemôžeme usudzovať na meniace sa cykly Slnka len z neho samého (!) – na deje a vlastnosti vplýva široký okolitý priestor a jeho elektromagnetické vlastnosti. Preto slnečné predpovede a ich vplyv na Zem v klasickom modeli môžu byť chybné a zavádzajúce!

  Ako vysvetlíme iné útvary ako pulzary a novy? Hviezda v tomto modeli využíva samoorganizačné vlastnosti plazmy. Úplné uvoľnenie vnútri akumulovanej energie je príčinou vzplanutia novy, polárneho prúdenia aj zrodenie hviezdnych spoločníkov (dvojhviezdy).  Prirodzenosť periodického správania sa prejavuje ako pulzary.   Hviezda je vlastne elektrický náboj rezonujúci v galaktickom obvode a prirodzene vykazuje periodické správanie.

 Slnečné vrstvy pracujú ako tranzistor! Fotosféra a chromosféra spoločne fungujú ako pnp tranzistor, ktorý moduluje prúd slnečného vetra. Ten efektívne pôsobí ako záporná spätná väzba, slúžiaca k ustáleniu energie vyžarovanej z fotosféry. Na vysvetlenie ustálenosti a rovnováhy v Slnku nie sú preto potrebné zložité vysvetlenia klasického modelu - a čoraz „variabilnejšie“ výpočty rovnováhy medzi tlakom žiarenia z jadrových reakcií a gravitáciou.

Slnko je napájané energiou z vonkajšieho prostredia, zdroj: Donald E.Scott, Elektrické Slnko, upr.autor

  Odkiaľ berie Slnko energiu – napájací prúd?   Slnko a hviezdy sú napájané prúdom z vonkajšieho prostredia! Napájajúci prúd môže byť znázornený ako vtekajúci dovnútra Slnka pozdĺž línií polárnych magnetických polí, a potom od pólov k rovníku. Môžeme vysloviť aj takéto šokujúce tvrdenie: Energie a napájajúce elektrické prúdy pre Slnko a hviezdy, práve preto, že pochádzajú z okolitého plazmo-elektrického prostredia – okolia hviezdy, sú od situácie tohto priestoru priamo závislé. Inak povedané: energetické charakteristiky Slnka a hviezd budú závisieť priamo od polohy Slnka (hviezdy) v galaktickom prostredí. V procese sú prítomne všetky tri typy elektrického výboja:   Okrem oblúkového výboja, zodpovedajúceho slnečnému povrchu (fotosfére) a tlejivého výboja vo vnútornej koróne, poznáme ešte tzv. temný elektrický výboj. Ten je v elektrickom modeli priradený medziplanetárnemu priestoru vo väčšej vzdialenosti od Slnka.

  Predbežný záver

  Naše Slnko je premenná hviezda, rovnaká ako všetky ostatné. Musíme sa naučiť žiť s neistou hviezdou, ktorá je produktom svojho prostredia. Môžeme očakávať, že sa Slnko bude meniť, keď vstúpi do oblastí medzihviezdneho priestoru obsahujúceho viac či menej prachu, pozmeňujúceho charakteristiku plazmy. Z toho však vyplýva aj znepokojujúci poznatok, že doterajšie modely a predpovede o správaní Slnka a okolitého priestoru, nedokážu správne vysvetliť mnohé javy – vrátane pozitívnych alebo deštrukčných účinkov na našu planétu! Je preto nevyhnutné bádať ďalej a zavrhnúť, alebo aspoň doplniť, klasické modely o nové poznatky.

  Globálne otepľovanie – je táto prírodovedecká a politická téma ešte pravdivá? Mnohí vedci tvrdia, že práve Slnko môže byť zodpovedné za začínajúcu dobu ľadovú!

  Podľa viacerých renomovaných vedcov by sme sa skôr mali pripraviť na solárne ochladzovanie, kedy slnečná aktivita klesne do desiatich rokov až o 60 percent! Všetko by však malo začať už v roku 2021, kedy začnú teploty na celej našej planéte výrazne klesať...“ Vedci k takému znepokojujúcemu záveru prišli vďaka matematickému modelu magnetickej energie Slnka.

  Podľa ukrajinskej profesorky matematiky Valentíny Žarkovej z Northumbrijskej univerzity v anglickom Newcastle, sa nový matematický model opiera o objav druhej vrstvy elektromagnetických vĺn vo vnútri Slnka, ktorá je bližšie k povrchu. Keď sú obe vlny zladené, je aktivita Slnka veľká, keď sa naopak rozídu, Slnko ochabne. Niektoré modely potvrdil aj vedúci oddelenia vesmírnych štúdií na Pulkovskom observatóriu v Petrohrade astrofyzik Khabibullo Abdussamatov. Ten dokonca tvrdí, že „nová doba ľadová bude trvať najmenej dve storočia” a v roku 2055 má nastať vrchol tohto obdobia.

Platňová tektonika – zrútenie teórie

  Pozrime sa aj na tú možnosť, že nezvyčajné správanie zemského povrchu v podobe početnejších zemetrasení a vulkanizmu, vĺn cunami a ďalších javov, nemusí byť vysvetliteľné z pozície prevažujúceho názoru o platňovej tektonike. Táto teória nielen že chce absolutizovať svoje závery pre vysvetlenie správania zemskej kôry vrátane zemetrasení a vulkanizmu, ale výrazným spôsobom „podporuje“ aj evolucionizmus – v zmysle aktualizmu, a geochronológie – postupnosti geologických období prvohôr až štvrtohôr, trvajúcich stovky miliónov rokov. Z týchto poznatkov potom odvodzujú svoje postupy nadväzujúce odbory – paleontológia, antropológia i archeológia.

  Mnohí vedci nesúhlasia s poučkami.

  Ukážeme si však, že novátorské poznatky celej plejády geológov a paleontológov vážne spochybňujú doterajší model o procesoch v zemskej kôre a astenosfére.

    Myšlienka rozsiahlejšieho pohybu kontinentov je známa už asi 200 rokov, ale ucelenejšiu teóriu navrhol Alfréd Wegener až r.1912. Všeobecné sa verí, že takýto mechanizmus vzájomného ovplyvňovania zemských, litosferických platní je hlavným dôvodom najčastejších geologických úkazov - zemetrasení a sopečnej činnosti. Hovoríme o teórii platňovej tektoniky.

  Začiatkom tisícročia sa totiž konali mnohé konferencie, kde odzneli oponentské názory voči absolútnosti uvedenej teórie. Boli zhrnuté aj v autoritatívnych vedeckých časopisoch, ako v Journal of Scientific Exploration v r.2000 od Davida Pratta. Nejde však o úplne nové, (ako inak) vraj „konšpiračné“ teórie; sú známe už z minulosti, no zatlačené do úzadia „hlavným prúdom“ geologických náuk. O tom bola jedna významná konferencia.

  Klasický obraz platňovej tektoniky.

  Podľa pravoverného obrazu platňovej tektoniky, (ktorý sa učí v prírodopise už od základnej školy), jee vonkajší obal zeme či litosféra rozdelený do niekoľkých platní, ktoré sa pohybujú po vnútornej mäkkej vrstve zvanej astenosféra. Ovplyvňovanie platní na ich hraniciach, nárazy, podsúvanie a rozostupovanie, spôsobuje lámanie častí kontinentov, stúpanie hôr a vznik morí a oceánov.

  Pevniny údajne nečinne sediace na chrbtoch dosiek, plávajú s nimi už desiatky miliónov rokov rýchlosťou niekoľkých centimetrov za rok, a to je príčinou plynulej a dlhodobej zmeny konfigurácie celých kontinentov a oceánov. Tak boli skonštruované modely prakontinentov, známych ako Pangey a inde Laurazie a Gondwany. Na základe takého modelu bola vypracovaná takmer detailne celá časová škála geologických období, postavení kontinentov a morí a biológovia vytvorili modely šírenia a vývoja rastlín i živočíchov – vrátane predkov človeka.

„Nemožné“ modely platňovej tektoniky podľa klasických predstáv geológov, zdroj: Desková tektonika, prezentace, internet, upravil autor

  Spochybnenie.

  Na konferencii sa objavili desiatky názorov renomovaných vedcov, ktorí arcgumentovane spochybnili určité definície a modely. Napr. Van Andel pripúšťa, že platňová tektonika má závažné nedostatky a rastúci počet jednoúčelových úprav vzbudzuje pochybnosti, že by mohlo ísť o skutočnú jednotiacu teóriu geológie. Lowman r.1992 zdôrazňuje, že „geológia sa do značnej miery stala „mdlou zmesou popisného výskumu a výkladových článkov“, a podľa Lyttletona a Bondiho, v tom istom roku, problémy, ktorým čelí platňová tektonika a nedostatočná pozornosť kladená na zameniteľné vysvetlenia zdanlivo podporných dôkazov znižujú vierohodnosť tejto teórie.

  Nové merania a experimenty spochybňujú správnosť starého modelu. Podľa zavedeného vzoru platňovej tektoniky litosférické dosky kĺžu po relatívne plastickej vrstve čiastočne roztavenej horniny, známej ako astenosféra (alebo oblasť nízkych rýchlostí).  Seizmická tomografia, ktorá vytvára trojrozmerné obrazy vnútornej Zeme, však ukazuje, že najstaršie časti kontinentovmajú hlboké korene siahajúce 400 až 600 km hlboko, a že v podstate pod nimi astenosféra chýba). Aj preto tvrdia, že tieto nálezy vyvolávajú pochybnosti o pôvodnom jednoduchom vzore správania platní zložených z litosféry a astenosféry.

  Tomografia tak posilnila indície ba dôkazy o pevninských „kratónoch“ – koreňových blokov, ktoré sú doslova „privarené“ k podkladovému plášťu! Aj preto predstava tenkej litosferickej platne, ktorá by sa pohybovala počas miliónov rokov tisícky kilometrov kĺzajúca nad „globálnou“ astenosférou musí byť iluzórna!

  Hoci sa zdalo že astenosféra je pod oceánmi všadeprítomná, podrobné seizmické štúdie ukazujú, že i tu sú len astenosférické šošovky, jednotlivé vrstvy s nízkou rýchlosťou sa nachádzajú v rôznych oblastiach v rôznych hĺbkach. Nevytvára jednu (spojitú), vrstvu.

Litosféra ako rozpadajúca sa tlačenka!

Preto mnohí geológovia vyslovili niekoľko inovujúcich charakteristík týchto podstatných útvarov: Tektonické platne nie sú homogénne – ide o akúsi „tlačenku nesúrodých telies“. Kôra a vrchný plášť sú rozčlenené zlomami do mozaiky samostatných, „postrkujúcich sa“ blokov rôznych tvarov a veľkostí. Všeobecne sú pár stoviek kilometrov široké, majú rôznu vnútornú stavbu a pevnosť.

  Vedkyňa Pavlenkova už r. 1990 sa preto vyslovila,   „...to znamená, že pohyb litosférických dosiek na dlhé vzdialenosti, ako jednotného tuhého tela, je ťažko možný. Navyše ak vezmeme do úvahy neprítomnosť astenosféry ako jednoliatej spojitej oblasti, potom je tento pohyb absolútne vylúčený“(!!)

  Preto nemôže fungovať ani vysvetľujúci mechanizmus zemetrasení, vulkanizmu, a nemôže fungovať ani model geochronológie – keď všetko to vychádza z možností kĺzania platní a ich podsúvania (subdikcie)!! Podľa novátorských vedcov preto: „...kritickou chybou je takéto neoverené a moderným výskumom spochybnené ba vyvrátené modely tektoniky prenášať ako automatický výstup do vzdialenej alebo veľmi dávnej minulosti!!...“ Inak povedané: geochronológia využívajúcu pochybnú teóriu ako fakt a dokázanú vedu, je nerelevantná a vo svojej podstate chybná.

  Tieto poznatky majú preto rozhodujúci význam pre celý model aktualizmu a evolucionizmu – v ich neprospech!

---pokračování---

Knihu najdete zde.