Čo nesmiete vedieť 2 - Velká Tartárie

3.12.2019

Debata nad knihou Čo nesmiete vedieť Mariana Kapolky

SVEDECTVO MODERNÝCH VÝSKUMOV V DEJEPISE

Ako sme uviedli, nielen amatérski bádatelia a novinári, ale aj dejepisci hlavného prúdu objavujú výrazné nezrovnalosti: v chronológii, interpretácii dejov i starých textov; ukazuje sa zamlčiavanie a falšovanie celých úsekov dejín, hlavne v neprospech Slovanov.

Tieto tvrdenia je možné dokázať porovnávaním – nielen starých prameňov s „modernými štúdiami“ historikov hlavného prúdu, ale dnes už aj archeológia i genetický výskum ukazujú na neudržateľnosť téz, napr. o plynulom vývoji civilizácií od posledného glaciálu až po neskorý stredovek, o „veľkom sťahovaní národov“ a presune Keltov, nordických – nemeckých - Germánov a až nakoniec „posledných Slovanov“ ako prišelcov z močiarov Východu.

Staré mapy, ale aj prieskum pomocou Googlemaps ukazujú ešte nedávno zaľudnenú Sibír i Strednú Áziu a Afriku bez púští! Pohľady tiež ukazujú stokilometrové zemné valy bývalých múrov a obrysov pevností na západnej Sibíri a východnom Rusku a Kazachstane. Sú tam viditeľné stopy po obrovskom údere z kozmu, kombinovanom s účinkami silovými zbraňami podobnými jadrovým, atd.

Prečo o týchto udalostiach – s pred necelých 200 rokov – oficiálne kruhy mlčia? Potom máme oprávnené podozrenie, že boli falšované komplexne celé dejiny a ozývajú sa hlasy, že je nevyhnutné prepracovať celý dejepis!

Kam sa stratila Tartária – najväčšia ríša stredoveku?

Štátne útvary a ríše staroveku a stredoveku sú dostatočne známe. Tie však boli len maličkými útvarmi oproti obrovskej slovanskej ríši, ktorá niesla postupne názvy Rassénia, Skýtia a nakoniec Tartária. Je na neuverenie, že v žiadnej učebnici moderných dejín nieto o tomto obrovskom geografickom a politickom útvare ani zmienky, hoci sa vyskytuje na desiatkach starých máp – ešte v 16. - 17. storočí, ba aj v storočí osemnástom. Naozaj však nevieme o nej nič? Nie je to tak. Objavujú sa aj v cestopisoch – od dobrodruha Marca Pola z 13.storočia. Ak by ich bolo možné spochybniť, ťažko to môžeme urobiť v popisoch ciest po Ázii počiatkom 19.storočia od takého vedca akým bol Alexander von Humboldt. Nakoniec - o Veľkej Tartárii sa môžeme dozvedieť z prvých, vzácnych, vydaní svetoznámej Encyclopedie Britannica z roku 1771. Potom sa akoby aj tam informácia stráca!!

Oficiálna propaganda však stále tvrdí, že Tartária je propagandistická vec hybridnej vojny – konšpirácia alebo výmysel šarlatánov.

Fakty a materiál.

Máme k dispozícii stovky máp s názvom Tartárie. V mnohých knihách pred 18.storočím, opatrených dobovými ilustráciami, vidíme obyvateľov bielej pleti v oblečení nelíšiacom sa od Európanov a iných Slovanov – nie šikmookých Mongolov ako nám Tatárov predstavuje historiografia. Máme svedectvá výskumných vedeckých výprav, spomínanej autority Humboldta, ktorý dosvedčuje existenciu „bielych Tartarov a Mogolov“ – ale aj ďalšie veci ktoré nesedia s oficiálnym dejepisom. Máme tiež svedectvá, že pôvodný rukopis Humboldtov bol tendenčne upravený – našťastie bádatelia našli pôvodné francúzske vydanie. A – nakoniec – máme k dispozícií nový výskum – tzv. „vzdušnú archeológiu“ – s využitím Googlemaps, dronov a ľahkých lietadiel, ktorá dokladuje existenciu obrovských stavebných komplexov vo forme zvyškov valov pevnostných múrov a hviezdicových pevností.

Sibír plná pevností a dlhých valov.

Je to pravda. Ide o pozostatky zemných valov a valov pevností, ktoré poznáme z iných častí sveta a Európy ako hviezdicové pevnosti. Charakteristické pre túto oblasť Sibíri a Ruska je, že mimo pozostatkov zemných valov a „duchov“ pevností, sa nenašiel „kameň na kameni“. Tieto valy, ktoré často začínajú v pevnostiach, sú dlhé aj stovky kilometrov a vybiehajú z nich pravidelne po stovkách metrov charakteristické „špice trojuholníkov“ – evidentne pozostatky strážnych vežičiek. Stovky ba tisíce takýchto „duchov pevností a valov“ svedčia o tom, že minimálne juhovýchodné Rusko, sever dnešného Kazachstanu a juhozápadná Sibír boli obrovskou obrannou baštou akejsi mocnej ríše – s množstvom obyvateľov, vojakov, technickej inteligencie a materiálneho zázemia... Takúto infraštruktúru nemohli stavať divosi – ako ich predstavuje oficiálna historiografia!

Tobolo-Išinská línia hviezdicových pevností, zdroj: www.kramola.info, upravil autor

Vieme nájsť na mapách územia niekoľko valov (stien), línii a sústav pevností:

Tobolo-Išinská línia. To však nie je všetko. Pokrovská pevnosť je len jedna z mnohých, ktorá ležala na tzv. Tobolo-Išinskej línii dlhej 576 kilometrov. Zvyšky týchto pevností vo forme zemných valov ešte dnes môžeme rozpoznať na satelitných snímkach od mesta Omsk smerom na západ, až k rieke Toboľ. Nemáme tu len samostatné pevnosti; tieto boli spojené prakticky súvislým, stovky kilometrov dlhým valom, z ktorého na každých 100 až 500 metrov vybieha jasný výbežok strážnej veže (v tvare dvoch strán mysleného trojuholníka – akoby „špica“). V Charkovskej oblasti sú násypy pevností tzv. Veľkej zavolžskej steny. Strážne veže sú nasmerované na Západ – nie proti údajným východným nájazdníkom! To naznačuje smer odkiaľ bol očakávaný útočník.

Okrem už spomínaných pevností a dvoch zatiaľ objavených valov či stien, je možné identifikovať aj ďalšiu stenu – severovýchodne od Samarskej oblasti, ktorú nazveme „Veľká sibírska stena“. Múr s výbežkami strážnych vežičiek pokračuje poľnohospodárskou krajinou, v blízkostí niekoľkých usadlostí a končí vo veľkej hviezdicovej pevnosti, niekoľko kilometrov od mesta Kondurča.

Veľká sibírska stena, na severe končiaca pevnosťou Kondurča, neďaleko rovnomenného mesta, zdroj: Google Earth, pohľad autor

Ako a kedy bola zničená Veľká Tartária?

Len „naša“ jednoduchá „archeológia zo vzduchu“ a určité indície a nepochybné súvislosti ukazujú, že dejiny, a to dokonca nie veľmi dávne, sa museli odvíjať iným spôsobom. Aby bola táto „historka“ dôveryhodná, bolo potrebné vymazať z krajiny také stopy, ktoré poukazujú na veľkú a rozvinutú spoločnosť, ktorá tu bola ešte začiatkom 19.storočia! Kto teda zničil stovky pevností, kto rozboril tisícky kilometrov múrov a strážnych veží?

Bola to asi, v prvej fáze, meteorická kataklizma, súbežne (alebo následne?) s útokom zbraní hromadného ničenia neznámeho charakteru – možno aj jadrových zbraní! V druhej fáze bolo potrebné „upratať“ a využiť prípadný zvyškový materiál obrovských stavieb. Udalosti sa museli odohrať okolo roku 1812-1816, kedy poznávame tzv. napoleonske vojny, požiar Moskvy a neskôr nástup tzv. „malej doby ľadovej“.

Meteorická kataklizma, jadrové zbrane stopy v teréne a zničenie starých lesov Sibíri.

Sibírske „bory“ – borovicové lesy v dlhých a širokých pásoch, juhozápadne od Novosibirska, Google Earth, pohľad autor

Niektorých výskumníkov zarazilo, že veľké oblasti juhovýchodu Ruska, v oblasti od Čeljabinska, cez Omsk až po Toboľsk, tiež oblasti juhozápadnej Sibíri i samotného Uralu sú porastené lesmi, kde nenájdete stromy staršie ako 150 – 200 rokov. Podľa teórie o zaľadnení a jeho postupnom ústupe, by sa na veľkých plochách mali nachádzať tzv. „reliktové lesy“.

Nachádzajú sa tu tzv. „sibírske pásové bory“. Ide o niekoľko relatívne úzkych pruhov borovicových lesov, hlavne v oblasti medzi riekami Irtyš a Ob. Vraj vznikli pred dávnou dobou pôsobením ľadovca. Letecký či satelitný prieskum otvoreným očiam naznačuje, že gigantické pruhy museli vzniknúť inak. Vyzerá to naozaj tak, že museli vzniknúť katastroficky a to dopadom niekoľkých asteroidov, bolidov alebo meteorov. Gigantické stopy po katastrofe naznačujú, že priamym nárazom i tlakovým efektom muselo byť totálne zničené nielen miesto dopadu, ale široké okolie, odhadom s rozlohou 1.5 milióna štvorcových kilometrov. Na tomto území nezostalo prakticky nič: zomreli všetci ľudia, zmätené z povrchu zemského boli stavby, lesy, pôdny fond – proste všetko!

Niektorí bádatelia – v súvislosti s nezvyčajným požiarom Moskvy r.1812 naznačujú, že tam bola vyskúšaná „menšia“ jadrová zbraň. Po úspechu boli zbrane hromadne použité na Sibíri asi r.1816; tie mohli spôsobiť, v prvej fáze, výbuch v Severnom (ešte nie ľadovom!) oceáne, vznik obrovských más podchladenej vody, ktorá vo forme ľadových projektilov zničila obrovské územie – zmietla doslova Veľkú Tartáriu z povrchu zeme. Nastala trojročná „jadrová zima“, ktorá dokonala skazu – a to nielen na Sibíri. Postihnutá bola v rôznej miere celá severná pologuľa.

Svedectvá „zanorených miest“ a megalitov Petrohradu.

O kataklizme svedčia aj tzv. „zanorené mestá“ – na Sibíri, v Rusku i v Petrohrade.

Historici hlavného prúdu píšu, že asi dve alebo tri desaťročia na rieke Neve, v tom čase prakticky bez ciest, sa toto neskôr výstavné mesto objavuje v dovtedy „panenskej oblasti“ a v močiaroch. Išlo v tej dobe o najsevernejšie položené veľké mesto na svete! Objavuje sa s moderným usporiadaním, s cestami, ktoré nevedno kto vybudoval, s modernou kanalizáciou, kanálmi so žulovými obkladmi. Vznikla otázka, či ho naozaj postavil cár Peter I. .. Kamenné stavby ako v Libanone, Baalbeku - Jupiterov chrám, či v Grécku ako Parthenon, alebo v Egypte – v Gize a Heliopole a v iných oblastiach tzv. „antického sveta“. Sveta, ktorý však podľa oficiálnej histórie by mal byť o niekoľko tisícročí starší. Niečo tu naozaj nesedí!!

Sú tu k dispozícii aj staršie mapy – zo 17.-18.storočia – ktoré dosvedčujú, že oblasť dnešného Petrohradu nebola „bielym miestom“ a panenskou oblasťou bez sídlisk a bez infraštruktúry. Jedna holandská mapa z r.1694 ukazuje na tomto údajne vyľudnenom území viac ako 90 sídlisk a mestečiek, vrátane chodníkov a obchodných ciest. Tak ako to bolo?

Odkiaľ pochádza materiál? Stavba alebo rekonštrukcia? O indíciách, ba až dôkazoch, že stavby „nového“ Petrohradu neboli úplne nové a autochtónne, ale že na výstavbu mnohých obytných stavieb, palácov i chrámov boli použité vo veľkej miere monolity, stĺpy a bloky z nejakých starých stavieb neznámej zničenej metropoly(!!), svedčia nielen už uvedené stavby pripomínajúce antiku. Preto som vyslovil tézu, že pôvodnú výstavbu realizovala nám neznáma spoločnosť, ktorú som nazval Hyperborejská antika. Civilizácia, ktorá zanikla v dôsledku obrovskej kataklizmy – a až na nájdených pozostatkoch neskôr postavili Romanovci hlavné mesto.

Zanorené stavby. Ďalšia „znepokojujúca“ záležitosť je, že obrovské množstvo stavieb na severe Ruska, ba aj na Sibíri je postavených na neznámych starobylých základoch; tie základy svedčia pri vykopávkach o tom, že pôvodne neboli suterénmi ale nadzemnými poschodiami. Po niekoľkých príkladoch na obrázku, záujemcovia dokážu na rôznych portáloch dohľadať ďalšie stovky ba tisíce podobných fotografií či videí. Tie dokazujú, že v pomerne nedávnej dobe musela byť široká oblasť minimálne severného Ruska, Baltiku a Sibíri zasiahnutá katastrofou, ktorá vytvorila prachovo-zemné náveje, alebo obrovské nánosy gigantickej povodne – doslova Potopy. Nebola to v reálite tá „skutočná biblická“ Potopa? Lenže sa stala nie v prehistórii, ale počas obdobia, ktoré oficiálny dejepis popisuje ako vrcholný stredovek?

O tom, že sa tak muselo stať až v období po 17.storočí, svedčia aj vyššie uvedené staroveké mapy, ktoré ešte v 16.storočí ukazujú zaľudnenú Sibír a iné, dnes púštne, regióny.