Při objednávce nad 1000 Kč dárek.

Čo nesmiete vedieť 3 - utajovaní slovanský dejepisci

---předchozí část---

Zde si můžete poslechnout záznam rozhlasové relace s M. Kapolkou:  

DEJEPISCI 19.STOROČIA USVEDČUJÚZ FALŠOVANIA DEJÍN

Čo nás učia v školách: o Keltoch, Germánoch, Slovanoch a o „veľkom sťahovaní národov“

  Podľa konsenzuálne prijatej verzie histórie – našich krajov i Európy ako takej – je možné hovoriť o postupnom vývoji populácie od antiky až po vrcholný stredovek, keď do takej periodizácie zasiahli najmenej dve fázy výmeny národov – tá posledná s názvom: „Veľké sťahovanie národov“.

  Podľa akademických historikov teda, v priebehu asi 400 rokov, došlo na obrovskom území 2 miliónov kilometrov štvorcových k dvom kompletným výmenám obyvateľstva!

KELTI        ––           GERMÁNI         ––          SLOVANIA

3.-1.stor.p.n.l.         1.-5.stor.n.l.                   5.-6.stor.n.l.

   Pýtame sa, či mohli dejiny prebiehať takýmto spôsobom? Ukazuje sa, že oficiálne verzie akademikov začínajú mať vážne trhliny. A tieto trhliny sú potvrdzované aj spätným pohľadom do 19.storočia, na poznatky a diela mnohých slovanských ale aj cudzích dejepiscov.

 

Europa Celtae, Ortelius 1595, zdroj : internet, portál Historické mapy

  Na vyššie znázornenej mape od známeho kartografa zo 16.storočia P.Orteliusa vidíme zaujímavý stav Európy: Ešte v 16.storočí je ako „keltská krajina“ označená prakticky celá Západná a centrálna Európa, iba severnejšie Germánia. Tak kde boli vtedy „stredoeurópski Germáni“ a Slovania? Nuž to boli práve „oní Kelti i Germáni“, údajní etnickí predkovia dnešných Francúzov a Anglosasov i Nemcov - v skutočnosti Slovania. Mimochodom - kam sa podela rozsiahla Svätá ríša rímska (nemecká)? Nikde nie je vyznačená.

  Sú novátorski bádatelia a vedci šarlatáni či konšpirátori?

  Mnohí novátori hovoria, že najmenej dejiny Strednej Európy – Čiech, Moravy, Slovenska, Uhorska i Poľska, starej Rusi a Litvy – sú účelovo upravené v prospech tzv. pangermánskeho chápania dejín – ktoré hlavný prúd prijal ako konsenzus. Tvrdia, že mienka o neskorom príchode Slovanov do dnešných sídel je omyl – Slovania žili v našich krajoch ako autochtónne obyvateľstvo už pred našim letopočtom. Dokladujú, že domnelé „nordické“ germánske kmene uvádzané rímskymi historikmi, boli v skutočnosti kmene skýtske – slovanské.

 Autori takých názorov sú označovaní za „nevedeckých pseudohistorikov“, staromódnych panslávov, ba dokonca za šarlatánov či konšpirátorov... Ako môže byť nezávislý výskum v dnešnej, údajne demokratickej, spoločnosti onálepkovaný ako konšpirácia!!! Vraj takéto závery týchto bádateľov „nemajú obdoby“! zaznieva z úst „akademikov“. Faktom však je, že majú opodstatnenie – a podporu: A to nie z úst a pier nejakých nedoukov, ale od velikánov – múdrych vedcov a historikov 19.storočia z našich krajov. Žiaľ, názory týchto významných bádateľov – odborníkov - takmer nenájdete v učebniciach dejepisu, ani ich necitujú v odborných publikáciách či štúdiách. Skôr naopak!

  Hoci ešte stále týchto vedcov, ak už niet argumentov proti, titulujú nadávkou „pansláv“ alebo jemnejšie ako „relikt národného obrodenia 19–20.sotročia“.

  „Argumenty“ protivníkov sa ale ľahko prekonávajú, keď ktorýkoľvek študent materiálov postupuje bez predsudkov, logicky a porovnáva staré texty a závery ešte nezaujatých dejepiscov 19. storočia, a konštrukty dnešných „gebírov“ – teda „odborníkov s diplomom z historiografie“. K tomu môže pridať aj poznatky archeológie a paleografie, ako aj „novoobjavené“ – vlastne úmyselne zatajené spisy, kroniky a dokumenty...

  To všetko vyústi k poznatku, že nie TÁ STARÁ VERZIA je „fantázijnou alternatívou“, ale z veľkej časti súčasná konsenzuálna história je tým fantómom.

Starí a múdri dejepisci

  V Čechách medzi takých významných činiteľov 19.storočia patrili napríklad: Alois Vojtěch Šembera (1807-1882), český jazykovedec a literárny historik, profesor češtiny. Ďalej to bol František Saleš Pluskal – Moravičanský (1811-1900) – lekár, archeológ, prírodovedec, botanik, historik a spisovateľ. Na Slovensku sa témou starobylých národných dejín a histórie slovanstva, ktorého názory a poznatky sa dosť podstatne odchyľujú od videnia dnešných akademických historikov, zaoberal katolícky kňaz, historik a publicista zo Skalice – František Víťazoslav Sasinek (1830-1914).

 František Víťazoslav Sasinek 

  Šembera a najhrubší blud v starej histórii strednej Európy

  „Veľkú Germániu“ dnešní historici, profesori i študenti chápu, ako aj jej obyvateľov Germánov, ako „nordických severanov“ – teda rasovo a etnicky ako predchodcov Normanov, Vikingov, dnešných Nemcov či „ruských“ Varjagov, jazykovo ako nositeľov kultúry a jazyka podobného dnešnej nemčine – teda v „zmysle nemectva“. Takýto, ukáže sa, že falošný model, bol politicky motivovaný, na vznik územného i kultúrneho nároku stredoeurópskych oblastí i časti Východu.

  V predhovore svojej knihy: Západní Slované v pravěku, vydanej vo Viedni v roku 1868 sa profesor Šembera vyznáva: „Už v tom čase, keď som spisoval rozpravu o Slovanoch v Dolných Rakúsoch, vytlačenú v Časopise Musejním na r.1844, vzišla vo mne pochybnosť, či teda Slovania do Rakús a do krajín vedľajších pribudli skutočne až ku koncu VI.storočia po Kr., ako vôbec sa za to má, alebo či tu boli už skôr a od ktorého času; ale nemôcť istotne určiť, kedy by sa tu inokedy usadili, zostavil som obecnú mienku vo svojej váhe a písal som o tom, ako iní písali predo mnou.“

  Skúmaním topografie, máp a archívov sa presvedčil, že ich pôvodcom museli byť, snáď už od časov prehistorických, práve Slovania. A teda, že nemohli do krajiny (Rakúska) doputovať ani v 6.storočí, ani v ktoromkoľvek storočí známom! Že teda sú pôvodným obyvateľstvom týchto krajov od nepamäti. Ani staré texty nehovoria o žiadnom, masívnom, či menšom sťahovaní celých národov, ani o tom, že by tu pred Slovanmi boli nejakí Kelti či „nemeckí Germáni“. 

  „Podľa toho pokladám mienku teraz temer obecnú, že Slovania pribudli až neskoro v dobe od V. až do VII. storočia po Kr., za najhrubší blud v starej histórii strednej Európy, ktorý vyvrátiť a celý historický vek v uvedených krajinách až do časov Júlia Caesara i vyššie, Slovanom prisúdiť, vôbec potom starým dejinám menovaných krajín nový základ položiť, je úlohou tohto spisu, “ zdôrazňuje profesor Šembera. Tí praví Germáni boli vlastne Slovania! Germánia bola krajinou Slovanov! To vedeli a takto to vnímali všetci – od antiky až po stredovek. Kedy a ako však došlo k deformácii tejto pravdy?

      „Keď v Nemecku, kedysi v 15.storočí, došlo k poznatkom o geografii Strabona, nastala iná mienka o praveku germánskom, čím spisovatelia nemeckí zvedení podobnosťou mena, vykladali meno Suevi, v tomto zemepise privádzané, za Švábov,  a Germániu tam tiež menovanú za Nemecko,“ dokladuje Šembera. Do dejín českých ho uviedol Aeneáš Sylvius r. 1458 (neskôr ako pápež Pius II.) a spôsobil v nich zmätok dodnes v nich trvajúci.

  Odpoveď na výhrady o údajnom „slovanofilstve

  Ako Šembera, tak o niečo neskôr aj Pluskal Moravičanský, odrážajú útoky neprajníkov (aj v diele Děje Říše Velkomoravské) tým, že spomínajú a citujú desiatky autorov z neslovanského prostredia – Nemcov, Rakúšanov, Talianov... 

  Moravičanského nemôžeme, podobne ako prof. Šemberu, naozaj obviniť z „panslávizmu“, lebo pozná a menuje aj „německé hlasy, podobně o Slávech soudící.“ Okrem už citovaných A.L.Schlötzera a E.Biestera uvádza, že mníchovský prof. Kunrát Mannert (1820) vyhlasujú rimanských Vindelikov v Bavorsku za Slávov. Dr. David Popp (1821) istí uvedené názory o autochtónnosti slovanského obyvateľstva v týchto častiach Európy od nepamäti tvrdením, že Bóji a Suevi (Svévi, Svébi) boli Slávmi – teda Slovanmi. Laubeho názor, že Germánii, Rhaetii a Noriku neslávskych Keltov (Celtov) nebolo, poisťuje svojim spôsobom Jindřich Schultze, že síce vo východnej Germánii Slávi prebývali ale boli nemeckým pánom podriadení.

  Moravičanský však nešetrí kritikou na „stálice a piliere“ českej a slovenskej historiografie Fr.Palackého a P.J.Šafárika: Pavlovi Šafaříkovi keď jeho dielu z r.1837 „Starožitnosti slovanské“ vyčíta, že „... opustil též cestu pravdy a své dřívější, správnější náhledy o přibytí Slávův do střední Evropy proměnil v plané hypotézy, jak o tom dílo jeho... smutné svědectví vydáva... Jest povrchní moudrostí německou zaslepen...“ Tu aj inde kritizuje tten postoj – aj prevažnej časti dnešných historikov – ktorý môžeme nazvať pangermanizmus.

Preto „pravda poistená“ nemôže byť panslávizmom – je to presne naopak!!

  Tri knihy o dejinách Uhorska, Dejepis Slovákov a úprimné priznanie nedostatkov

  Aj na Slovensku sa, okrem predchodcov Jána Kollára a Ľudovíta Stúra, objavuje kritik protislovanských dejín – katolícky kňaz Franko Víťazoslav Sasinek. Slovenský historik a spisovateľ, okrem iných, napísal tri knihy, ktoré pokrývali obdobie histórie našich krajov od prehistórie až po dejiny vzniku Uhorska a udalostí Uhorska kráľovského.

Dočasná chvála „výtečným dejespytcom“: Náš dejepisec tak, v tejto prvej fáze svojho bádania, predpokladá – podobne ako „zabehnutí historici“ tej doby, že v našich krajoch do 5.storočia novej éry Slovanov a ani Slovákov (Slovenov) nebolo! „...lebo národy deje písomne budúcnosti svojej nesdelili, alebo pramene tieto zahynuly... Závoj tento jedine Gréci a Rimania začínajú odhaľovať, a to len tam, kde a kedy s národmi tými válečne alebo kupecky stýkať sa počali...“

Však v svoje poslednej spomínanej knihe Dejepis Slovákov, skromne a sebakriticky hovorí:

  „Je pravda, že som r. 1867 — 1871 už písal „Dejiny“ pre Slovákov v Uhorsku; ale od tej doby nezastal som na ceste; pokračoval som ďalej na nej, tým ľahšie a bezpečnejšie, že som mal k tomu r. 1882 — 1892 v Prahe viac stihu a príležitosti. Prišiel som k tomu pevnému presvedčeniu, že položiv „Dejiny“ na obyčajný základ, nerozptýlil som dostatočne tú tmu, ktorá dejepis Slovákov zakrývala. Z tej lásky teda, ktorú som dlžen svojmu národu, chopil som sa znovu pera, abych spisom týmto podal výsledok svojich nestranných ďalších študií historických.“

  Sebakritika pôvodných téz o sťahovaní Keltov a Germánov. Rozhodujúce však je, čo tvrdí Sasinek práve o období „od pradoby po zánik Veľkej Moravy“ – to jest, že až tu rozptyľuje onú tmu, ktorá ešte asi zatemňovala pohľad v jeho skorších prácach. Kde, v ktorých zdrojoch a úvahách, našiel Sasinek tie rozpory?

My sme tu boli prví - my Slovania sme tu doma odjakživa!

  „Platí-li tá zásada, že národ, ktorý pozná historia len čo bývajúci na svojom území, nie ale čo pozdejšie ta prisťahovalý, je on tamže od historickej pradoby bývajúcim národom: platí to i o Slovákoch...  Je pravda, že meno Slavini alebo Slaveni až v polovici 6. stoletia po Kristu Pánu vyskytuje sa v dejepisoch carihradských; ale Prokop Caesarejský hneď tehdy poznamenáva, že Slaveni predtým nazývali sa po grécky Sporoi čili Sievači (Roľníci); Theophylakt (r. 629) a za ním patriarcha Photius († 891) dokladajú, že Slaveni predtým nazývali sa u Grékov Gétes čili Roľníci. Keď je tak, teda dejepis Getov je tiež dejepisom starobylých Slovákov....“

  V ďalšom potom Sasinek na mnohých príkladoch dokladuje, že nielen dejepis údajne germánskych Getov, je vlastne dejepisom starobylých Slovákov – Slovenov; Kvádi i Markomani boli tiež Slovania!

 Čo k tomu dodať?

  Mnohým bádateľom v tejto oblasti „negermánskych dejín“ sa vytýka, že sú proticirkevne orientovaní. Aká hlúposť a nevedomosť. Práve Sasinek, ale aj Moravičanský to vyvracajú. Ale nielen títo mudrci 19.storočia. Na Slovensku sa objavili mnohí bádatelia ale aj vedci – práve z cirkevných kruhov. A to dvíha „akademikom“ krvný tlak!

  Prof. Anton Semeš, cirkevný historik, narodený r.1930(!), kňaz väznený v 50-rokoch. 20 rokov redigoval samizdat, na dôchodku 13 rokov zriadil a viedol v Prešove knižnicu pre seminaristov; dodnes zápalisto prednáša iné dejiny a píše štúdie i najnovšiu knihu: „Nie sme tu od včera“.

  Katolícky kňaz Štefan Šmálik (1908 – 1991), tiež perzekvovaný, svoje samizdaty ešte v 70-80 rokoch zaplnil aj štúdiami o Slovanoch a ariánskych misiách dávno pred Cyrilom a Metodom; o Kvádoch a Gótoch, ktorí mali slovanskú podstatu; že už najneskôr v 4.storočí tu žili slovanské národy - k čomu dokladuje dokumenty z tajných vatikánskych archívov...

  A v Čechách v Greckokatolíckom exarcháte sa v podobnom duchu – o dávnom slovanskom osídlení – vyjadruje Ján Klobušický.

  Teda – pribúda ľudí „z odboru“, ako aj široko zameraných polyhistorov, ktorí dokážu takmer „neprestreľnými“ argumentmi odsúdiť súčasný historický paškvilný konštrukt poslať do zabudnutia...

  To akademickí pracovníci z príslušných ústavov, učitelia dejepisu na všetkých stupňoch škôl či študenti majúci k dispozícii obrovský informačný supermarket, aj internetu – tí všetci nedokážu čítať a logicky spájať súvislosti? Nevedia – alebo nechcú?

 Napríklad študenti v časti z publikácie História a dejepis /Vybrané kapitoly z didaktiky dejepisu/ - 2. revidované a rozšírené vydanie (Žilina : IPV, 2018), nájdu tému PSEUDOVEDECKÁ HISTÓRIA A KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE / PROPAGANDA A DEJEPIS.

   V materiáli sa síce dozvedia o svetových ale aj súčasných slovenských „pseudovedcoch a konšpirátoroch“, ale nedozvedia sa nadväznosť: V akých súvislostiach a prečo títo autori píšu odmietavé štúdie a knihy k oficiálnej verzii histórie a iných vedných odborov; akých autorov práve z 19.storočia, ale aj antických a stredovekých historikov sa dovolávajú, atd.

  Totiž – nikto z akademikov, aj tých ktorí takéto študijné materiály vydávajú, nevypracoval doteraz  ani jedinú vecnú recenziu(!!) uvedených materiálov – aj napriek viacerým výzvam čitateľov i samotných autorov.

  Ešte raz si položme otázku: Nevedia – alebo nechcú?

  Ak nevedia – tak sú obmedzenci a nepatria na svoje pozície.

  Ak nechcú – potom sú vinní za terajší i budúci marazmus tohto národa i ďalších Slovanov.

Knihu najdete zde. Všechny knihy Mariana Kapolky jsou zde.