Problémy a pochybnosti o rádiouhlíkovej metóde

Marián Kapolka, autor knih o dějinách Země, lidstva a Slovanů

V predchádzajúcom článku sme stručne zopakovali a zhodnotili metódu rádioaktívneho uhlíka pri určovaní veku v geochronológii. Aké sú teda konkrétne pochybnosti o tejto metóde? 

Použitie metódy C14 má aj svoje vlastné nástrahy. Metóda je založená na pomere koncentrácií 14C až 12C v atmosfére a tento pomer predpokladá stabilitu v dlhodobom horizonte. Lenže túto stabilitu môžu narušovať prípady rôznych javov, ako uvádza Šimek. Pripomína napríklad aj:
- priemyslovú revolúciu ako dôsledok zvyšovania „bežného uhlíka“,
- kozmické žiarenie a jeho možné zmeny a nakoniec
- zmeny intenzity magnetického poľa planéty.

Zopakujme si, čo sú vlastne predpoklady výskumu a korektnosti pre výsledky akejkoľvek rádiometrickej metódy:

1.příslušný systém nebol nikdy narušený, alebo prerušený, napríklad katastrofickou udalosťou, rozpad prebieha stále rovnakou, známou rýchlosťou

2.vieme, koľko dcérinho prvku bolo v plyne (vo vzduchu) alebo v hornine na počiatku (tzv. primordiálne množstvo)

3.počas časového procesu sa nič „nepridáva ani neodoberá“ - musí ísť o uzavretú sústavu.

Tieto tri základné predpoklady je nevyhnutné aplikovať aj na rádiouhlíkovú metódu. Podmienky prvého bodu naozaj môžu narušiť zásahy priemyselnej revolúcie; to by však mal byť problém snáď až pre budúcich paleontológov či archeológov. I keď...? Vieme zaručiť, že sa podobná epocha nevyskytla už v dávnejšej minulosti? Mnohé zdroje to naznačujú, ale oficiálni vedci takéto teórie odkazujú do ríše rozprávok a mystifikácii. Do tej istej kategórie mystifikácii zaraďujú však aj katastrofické teórie, ktoré vážne skúmal v 19.storočí G.Cuvier a jeho prívrženci. Tvrdia, že k žiadnej väčšej či nebodaj celosvetovej katastrofe v nedávnej či ani vo vzdialenejšej minulosti Zeme NEDOŠLO. Že nie sú po nej stopy.

Nuž – toto ich tvrdenie prinajmenšom spochybňuje ich kolega – geológ, David Keys s tímom svojich spolupracovníkov, ktorý tvrdí, že najmenej Európu a široké okolie postihla niekedy medzi 6.-9.storočím obrovská katastrofa, spôsobená pravdepodobne mimoriadnou vulkanickou činnosťou – hlavne výbuchom akéhosi supervulkánu v oblasti Indonézie. Dokladuje to aj inou metódou – pomocou dendrochronológie, s využitím letokruhov írskych dubov (D.Keys, Catastrophe, 2000; a rôzne štúdie na internete).

Uvažujme spolu: v oboch prípadoch (priemysel, katastrofa), zaiste došlo k zmene pomeru izotopov uhlíka – v neprospech 14C. Zo vzorca i z grafov vyplýva, že – menej 14C znamená vyšší vek (nepriama úmernosť). Tak, v prípade priemyselného znečisťovania, pozostatky organizmu, ktorý uhynul v 20.storočí budú vykazovať vyšší pomer 14C ku 12C a preto sa budú javiť paradoxne staršie ako pozostatky organizmu z 18.storočia (Petr Šimek, Radioizotopové datování,s.6).

Pri scenári s katastrofou však už uvažujeme o druhom predpoklade metódy – nemennosti, v tomto prípade intenzity kozmického žiarenia. V súvislosti s pohromou môže ísť aj o vzájomné spätné väzby faktorov, napríklad: výrazne zmenená slnečná aktivita – podnet pre vysokú geoaktivitu – výbuchy supervulkánov – nevídané zamorenie ovzdušia (čo predpokladá D.Keys) a desiatky rokov trvajúca situácia pripomínajúca tzv. „jadrovú zimu“... Ak by sa teda zmenila intenzita kozmického žiarenia, či už v dôsledku aktivity Slnka, alebo desaťročia trvajúcemu zatmeniu v dôsledku sopečného znečistenia (filter pre žiarenie), mohli by materiály z obdobia týchto storočí vykazovať vyšší vek ako je v skutočnosti. Alebo je možná aj taká situácia, že obdobie pred katastrofou charakterizovala tzv. „skleníková atmosféra“ o ktorej unisono hovoria, samozrejme „serióznou“ vedou spochybňované starobylé zdroje („nebo bolo nízko a počas Potopy spadlo ľuďom na hlavu...“). Taká skleníková atmosféra by zaiste chránila povrch pred žiarením, aj keby slnečná činnosť nemala výrazné výkyvy. Aj v tomto prípade by materiály, napríklad z reálneho 3.- 4.storočia, analyzované touto metódou mohli ukazovať tisícročia dozadu – do domnelého staroveku ba až do prehistórie!

Ešte jedna vec sa objavila a upozornili na ňu niektorí odborníci aj u iných rádiometrických metód: konštantná rýchlosť rozpadu. Napríklad John Anderson: v Abstract of Papers, 161. kongres americkej chemickej spoločnosti v Los Angeles (1971) naznačuje že „musí byť možné zaručiť absolútnu stabilitu takzvaného polčasu rozpadu vo všetkých prírodných podmienkach, ktoré sa môžu vyskytnúť na povrchu Zeme. Neskôr sa u odborníkov v tejto oblasti vyskytli vážne pochybnosti...“ Rovnako nemennosť rozpadových konštánt sa dnes spochybňuje aj u iných prvkov. Je známych viac (asi 12) rádioaktívnych izotopov, u ktorých sa zmenili rozpadové konštanty až o 4% , trebárs zmenou chemickej formy izotopu. A to „je už sila“, keď sa začína pochybovať o konštantách, ktoré by mali zostať pilierom metód a príslušných vzorcov a grafov.

Je tu ešte jeden problém, hoci nemusí byť tak rozhodujúci ako vyššie uvedené; ide práve o uzavretosť systému: Nahradenie či výmena 12C a 14C v fosíliách. Po smrti organizmu by sa tieto izotopy nemali vymieňať medzi prostredím a organickými zvyškami. Ak sa má vek vzorky napájať „čerstvým“ 14C vo forme uhličitanu alebo hydrogenhličitanu (bikarbonátu), pozostatky sa zdajú byť v tomto prípade mladšie, než sú v skutočnosti.

 Magnetosféra Zeme a kozmické žiarenie (Petr Šimek)

Hoci problém koncentrácie a intenzity kozmického žiarenia, ktorý zasahuje do hornej atmosféry zostáva otvorený a nevieme či sa menili výrazne slnečné pomery, aj keby podľa údajov renomovaných astronómov boli stabilné, aj tak vzniká ďalšia otázka. Koncentrácia a intenzita žiarenia závisí od mnohých faktorov, nielen od uvádzaného napr. znečistenia atmosféry, ale hlavne od intenzity magnetického poľa Zeme.

Všeobecne možno povedať, že v čase, keď má Zem silné magnetické pole, má menej kozmického žiarenia ako v časoch slabého zemského magnetického poľa. Platí tu nepriama úmernosť. Vieme, že zemské magnetické pole podlieha veľkým výkyvom. Pred 145 rokmi začal Karl Friedrich Gauss meranie zemského magnetického poľa. Podľa vedca V.F Libbyho v roku 1835 mala intenzita svoju hodnotu 85,6 x 1021 A/m2. Dnešná hodnota za rovnakých podmienok je 80,1 x 1021 A/m2. Za 145 rokov sa intenzita magnetického poľa Zeme znížila o 5,5 x 1021 A/m2.

Z mnohých zistení a experimentov vyplýva, že zemský magnetizmus je elektromagnetický. Naša zemeguľa nie je trvalým magnetom. Elektrický tok v zemskej kôre vytvára magnetické pole. Ako náhle je tento tok obmedzený, magnetické pole sa tiež znižuje. Pretože je experimentálne dokázané, že magnetické pole sa rýchlo rozpadá, je zrejmé, že v zemskej kôre je aj prúd; a magnetické pole musí tiež slabnúť. Príčiny a pôvod týchto prúdov je v drobnohľade mnohých výskumov a teórií.

Veľa sa o tom premýšľa a práve najnovšia kozmologická teória tzv. plazmového či elektrického vesmíru, protagonistu Dr. Donalda E. Scotta a tímu jeho prívržencov otvára nové možnosti. Budeme sa jej venovať snáď v jednom alebo samostatnej sérii článkov.

V každom prípade môžeme zodpovedne prehlásiť, že zisťujeme, že koncentrácia 14C v atmosfére je priamo závislá od sily magnetického poľa našej Zeme. Metóda založená na datovaní 14C, ako sme už však formulovali, je priamo závislá od konštantnej syntézy 14C prostredníctvom kozmického žiarenia.

Len pre ujasnenie uveďme konkrétne (podľa prekladu z publikácie J.Kábrta: 6.kap. Časová období a datovací metody, internet): Podľa súčasných meraní je polčas rozpadu magnetického poľa Zeme približne 1400 rokov. To ale za predpokladu, že miera rozpadu zostane konštantná. To znamená, že magnetické pole zeme sa oslabí o polovicu za 1400 rokov. To znamená, že dnešné magnetické pole kleslo na 1/32 pôvodnej hodnoty za 7000 rokov (5 polčasov). V dôsledku toho musí byť hodnota aktuálneho magnetického poľa 37% jeho hodnoty v čase Kristovom... Ešte raz sa spýtajme: Čo na to „hovorí“ kozmické žiarenie?“

Aký vyplýva predbežný záver z vyššie uvedeného?

Keby sme aj vylúčili ako málo pravdepodobnú rozsiahlu regionálnu alebo celosvetovú katastrofu, alebo neznámu prehistorickú civilizáciu, ktorá spôsobila ekologický kolaps, reálne pozorovaný fenomén zmien magnetizmu pôsobí v korektnosti metódy vážne problémy. Pokiaľ však zohľadníme možnosť viacerých takýchto „porúch“, objektívnosť metódy v mnohých prípadoch, ktoré by mali prislúchať obdobiu pred 2.tisícročím (teda pred r.1000 n.l. podľa oficiálneho datovania) môže byť vážne spochybnená. A zvlášť to platí pre datovanie pozostatkov z obdobia antiky, staroveku a tzv. prehistórie (neskorý paleolit, mezolit a neolit).

Z uvedených poznatkov vyplývajú ďalekosiahlejšie závery v neprospech uniformizmu. Tak biologické pozostatky, ktoré boli uložené v geologických vrstvách napr. pred 10 000 rokmi, mali pri svojej smrti malý podiel 14C, takže sa musia dnes zdať ako staršie než skutočne sú.

Ešte dramatickejšie sa však javí všeobecná situácia rádioaktívnych hornín, kvapalín a vzduchu. Pod ochranou silného magnetického poľa by nebola utlmená iba rádioaktivita 14C vo vzduchu, ale všetky ionizujúce žiarenia kozmického pôvodu by boli oslabené. Zemský povrch by bol oveľa menej rádioaktívny. A to by malo mať ďalekosiahly dôsledok pre celú koncepciu absolútneho datovania v geochronológii.

Preto evolucionistické Q.E.D v zmysle, že „evolúcia je už dokázaná a - hotovo!“ by mali seriózni vedci opustiť a veci prehodnotiť. Minimálne tak, že nebudú znevažovať inak uvažujúcich výskumníkov, odborníkov i vedeckých kolegov, ale aspoň postavia rovnocenne tvrdenie vedľa tvrdenia (paralelizmus, alternatíva). Alternatívne názory, postoje či teórie nemusia byť hneď „opečiatkované“ ako: nevedecké, šlendriánske, podvodnícke, mystifikujúce a nedokázané,..., pochybné... ap.

V nasledujúcom článku dokončíme úvahy o rádiometrických metódach: draslík-argón a urán-olovo.